Osvienčim, smutný príbeh ľudstva

Osvienčim

Oblasť pri severnej hranici Slovenska s Poľskom. Veľmi dostupné miesta pre tých, čo chcú podniknúť nielen krátky, jednodňový výlet, ale aj pre tých, čo sa rozhodnú stráviť tu času viac. Ani jedna z menovaných skupín celkom dozaista nebude banovať návštevu Malopoľského Vojvodstva.

Určite nie len z dejepisu alebo rôznych historických dokumentov je azda každému známe miesto, ktoré poznáme pod názvom Osvienčim. Príbeh, ktorý sa odohral za múrmi tohto miesta aj dnes naháňa hrôzu, strach a pozastavenie sa nad ľudskou hlúposťou.

Varovná tabuľa pri hlavnej bráne tábora

Presný názov je pre koncentračný tábor Osvienčim je Auschwitz I. a II. Mne sa podarilo dostať do prvého zo spomínaných a nie som si istý či chcem vidieť aj ten druhý.

Vedel som čo ma tu čaká, no nevedel som ako sa budem cítiť zoči-voči priamej konfrontácii. Dnes, keď už je toto miesto len ako pamiatka na udalosti studenej vojny, ešte stále nenechá mnohých chladnými. Ani ja som nebol výnimkou. Stačilo, že sme prichádzali k múrom tohto komplexu budov a pocítil som, ako ma niekde na hrudi zviera pocit úzkosti. Nepripisoval som tomu veľký význam. Predsa len, bolo niečo málo po siedmej hodine ráno a budík v ten deň zvonil dosť zavčasu.

„nie som si istý či chcem vidieť aj ten druhý“

Irónia? Sarkazmus? Neviem ani sám, ako to mysleli s tým nápisom „Arbeit macht frei“ nad hlavným vstupom pri drevenej rampe. Každopádne to čo sa dialo za ním s významom rozhodne nemalo nič spoločné.

Bloky budov z červených tehál boli rovnomerne rozdelené a každá z nich bola domovom hrôzy, utrpenia alebo ďalších iných udalostí, ktoré sú priamo spojené so zločinmi proti ľudskosti. V nich zbytočne vyhaslo azda toľko ľudských životov, koľko je tehál v týchto budovách. Aby toho nebolo málo, tak hneď vedľa nich zbabelo zazerajú komory smrti, s malými komínmi na strechách. Tými do vzduchu vyleteli okrem dymu aj duše tisíciek ľudí, pre ktorých to bolo možno aj vyslobodenie zo zúfalých a biednych posledných okamihov svojho „života“.

Brána do pekla

Asi to je aj urážka nazvať tieto okamihy „životom“. Pretože ten si predstavujem ako slobodu a nie toto..

Nádej na normálny život, ako mali dovtedy, kým sa dostali do Osvienčim -u, bola zanedbateľná. Ak vôbec nejaká bola. Aj preto sa z času na čas našli odvážlivci a podnikli útek. Pri jeho nevydarení samozrejme prišla smrť. No ak by zostali v tábore, ničoho iného by sa takisto asi nedočkali. Jedným z mála takýchto šťastlivcov boli aj dvaja Slováci. Pri dávke obrovského šťastia sa im to podarilo.

Keď sa však dostali na Slovensko a kompetentným vypovedali, čo sa deje za múrmi „pracovného tábora“, nik im neveril. Síce sklamaní, no plní odhodlania sa teda pobrali až do Švajčiarska, kde si ich vypočuli a uverili im.

Uplynulo už viac ako 70 rokov odvtedy, čo ľudia k sebe boli horší ako zver. Odvtedy, odkedy sa neštítili masovo zabíjať. Doba celkom dlhá no zrejme nie až taká na to, aby sme sa ponaučili.

Napriek tomu, že nám história jasne ukazuje akí sme boli, čoho sme sa dopustili a čoho sa máme vyvarovať, sa aj dnes mnohí z nás opätovne uchyľujeme k nenávisti. Žiaľ, ešte aj dnes v roku 2015, človek nenávidí človeka. Čo je ešte horšie, je fakt, že človek praje smrť druhému človeku alebo sa teší ak zomrie „iná rasa“. Podľa mňa, by sa ľudia nemali rozdeľovať na základe toho, akej farby majú pokožku, v čo veria alebo čo majú radi. Chcel by som vedieť ako by sa tvárili tí, čo preferujú toto rozdeľovanie, ak by sa ľudia delili na hlúpych a tých so zdravým rozumom.