Cestovanie vlakom je skvelé. Veľa ľudí všetkých vekových kategórií ho využíva, na presun, najmä v lete. Je nám všetkým zrejme jasné, že je to dokonalý spôsob presúvania sa bez zodpovednosti šoférovania. V predošlom článku som písal o tom, aké bolo cestovanie vlakom po Nemecku a Rakúsku. Ak si to čítal, tak vedz, že už je to viac než mesiac a z tých rakúskych železníc sa stále nikto ani len neozval. Zrejme tam budem musieť ísť znovu a vystáť si hodinu v rade zas… Cestovanie vlakom pokračuje a dnes zistíš ako sa nám darilo v Taliansku a konečne aj na Slovensku. Tak teda poďme na to.
Z letiska, neďaleko Ríma, berieme vlak do centra mesta. Máme čas, tak nesledujeme meškanie. Celkom iná situácia nastáva pri ceste naspäť, na letisko. Máme skorý ranný odlet. Ideme teda prvým ranným vlakom. Nie je dopravná špička a ak by sme chceli ísť o niečo skôr, tak by sme museli prespať na letisku alebo si vziať taxi. Ani jedna z týchto možností nám moc „nevoňala“. Rátame čas odchodov a príchodov, presuny po letisku. Máme len príručnú batožinu a check in sme si urobili online. Bude to rýchle. Na letisku by tiež nemalo byť veľa ľudí, lebo bude skoro ráno. Budeme sa musieť presúvať svižnejším tempom, ale malo by to byť všetko v poriadku a mali by sme to pokojne stihnúť. Iba že…
Iba že by sa stalo niečo naozaj neočakávané alebo bude mať vlak meškanie. Meškanie mi príde v tomto čase trochu sci-fi, no predsa. Verím, že to pôjde hladko. Je ešte tma a my kráčame ranným Rímom, na vlakovú stanicu. Na nástupišti je spolu s nami niekoľko ďalších ľudí. Niečo zapraští v reproduktoroch a prekrikuje to tiché ráno. Je to po taliansky, takže prd rozumiem. Tento hlas nespomína nič ako pizza, špagety alebo mozzarela, takže nemám ani poňatia, čo sa deje. Zrejme ohlasuje príchod nášho vlaku. Pozerám na tabuľu, kde svieti čas jeho príchodu.
Vedľa toho naskakujú červené číslice o meškaní. Do riti. Takže naše teórie a prognózy presného odchodu sa rozplynuli ako vôňa paradajkových makarónov. Cestovanie vlakom po Európe je asi začarované. Lietadlo sme našťastie stihli, no s tými vlakmi to akosi stále nevychádza. Krátko sa spolu, s mojou návštevou bavíme o tom ako to funguje v Európe. Zistili sme, že pre oboch to bola zaujímavá skúsenosť. Na letisku odo mňa nikto nepýtal pas ani občiansky preukaz alebo hocijakú inú identifikačnú kartu. Prešiel som cez všetky kontroly a to len s telefónom v ruke, lebo som tam mal letenku. Teda potreboval som ešte niečo. Akonáhle som nemal na tvári rúško, tak ma hneď niekto upozornil. Cestovanie v Európe, na rok 2022 je teda bezdokladové. Stačí mať len zakrytú tvár.
No a konečne prichádzame na Slovensko. V Bratislave, na hlavnej stanici, čakáme na nástupišti. Lístok kúpený, pohodlne, cez aplikáciu. To sa mi veľmi páči. Pyšne hovorím svojej spoločnosti, že vo vlaku je radený aj reštauračný vozeň. Hneď tam pôjdeme a dáme si nejaké slovenské jedlo.
Prihovára sa mi nejaký cudzinec a pýta sa ma, či viem ako to funguje v týchto vlakoch. Či treba nejakú rezerváciu. S pokojom a flegmatizmom odpovedám, že nič netreba. Stačí si len sadnúť na voľné miesto a je pohoda. Ak ho odtiaľ niekto s rezerváciou vykopne, tak nech si len presadne na iné voľné miesto. Vlak zastaví na nástupišti a my sadáme na voľné miesta. Dlho to však nevydrží. Žiadne jedlo nebude, lebo tam nie je žiaden reštauračný vozeň.
Postupne, okolo nás prichádzajú ďalší ľudia a s tým tradičným výrazom v tvári oznamujú nepríjemnú správu: Prepáčte, ale ja tu mám miestenku. Neprejde ani 5 minút od toho ako som sa spokojne usadil a známa veta smeruje aj ku mne. Ok, žiaden problém. V duchu sa prihováram nebesám, aby nevykopli aj moju africkú návštevu. Do Žiliny to bude dlhá cesta ak bude musieť stáť, lebo všetky sedačky už boli obsadené.
Vlak sa pomaličky pomohol. Všetko je plne obsadené. Nie len ja, ale aj mnoho ďalších ľudí sa postojačky pohupovalo v uličke vozňa. Vonku je viac než 30 °C a vo vnútri vagóna azda ešte viac. Nefunguje klíma. Na okne je nápis „neotvárajte okno lebo klimatizácia nebude účinná“. Napadá mi, že vám to akosi nefunguje aj so zatvorenými oknami. Kúsok odo mňa je skupinka opitých českých týpkov. Vedľa mňa sedí skupinka opitých slovenských mladíkov a podáva si dookola ďalší alkohol. Moja africká návšteva akosi nechápe, čo sa v tom vlaku deje. Je tam dusno, ako na trhovisku v Marrákeši. Pot zo mňa leje ako keby som pretekal na triatlone.
Čítaš článok : Cestovanie vlakom
Jedna žena, sediaca pri českých týpkoch, sa rýchle prediera preč. Nevenujem jej pozornosť až dovtedy, kým nepríde aj so sprievodcom. Ten čosi na nich hučí a tvári sa prísne. Jasné, že ho ignorujú. Asi by som urobil to isté. Nemal som pocit, že by tí Česi boli hlučnejší ako slovenskí opilci vedľa mňa. Sprievodca je akýsi nasraný a s drsným výrazom v tvári otvára okná vo vagóne. Keď odíde, tak prísediaci hneď okná zatvárajú. Veď bude predsa neúčinná klíma.
Po nejakej chvíli sa tá žena znovu prediera plnou uličkou ako keby jej išlo o život. Bolo tam dosť na tesno a s jej nie štíhlou postavou nás zrážala ako kuželky na kolkovej dráhe. Opäť prichádza aj so sprievodcom a ten zasa hrozí Čechom, že ich vyrazí z vlaku. Tí ho zasa úspešne ignorujú. Scenár sa však opakuje aj do tretice, no to už aj so sprievodom polície. Dve uniformované postavy tým týpkom niečo rozprávajú, potom zapisujú, a nakoniec ich vypratávajú z vlaku predčasne von, na najbližšej zastávke. Samozrejme sa im to nepáči a plnoštíhlej žene ešte nahlas venujú nie moc džentlmenské pozdravy.
O chvíľu sa okolo mňa prediera ďalšia skupinka policajtov. Tentokrát aj so psom na vôdzke. Dôchodca vedľa mňa sa začne nahlas sťažovať, že to nie je normálne, aby pes vo vlaku nemal košík. So začudovaným pohľadom pozerá na mňa a čaká na moju reakciu. Radšej odpovedám po anglicky, že mu nerozumiem. Mám tak pokoj a on sa sťažuje niekomu inému. Keď už sa to teplo a dusno vo vozni nedá zniesť, otváram okno na ktoré dočiahnem. Klíma-neklíma, veď tu je ako v saune. Nikto sa nesťažuje.
Konečne prichádzame do Žiliny kde prestúpime na vlak, smer Kysuce. Moja Africká návšteva ma bombarduje otázkami:
U vás sa takto bežne pije alkohol? Áno
Aj mladí ľudia? Áno
To boli skutoční policajti? Áno
Prečo mali psa? Hľadali drogy, asi
Prečo ich bolo tak veľa aj na staniciach? Neviem
Čo sa stalo s tou skupinkou opilcov, s ktorými sa rozprávala polícia? Vyhodili ich z vlaku
Prečo ich vyhodili? Neviem
Prečo sme nešli na to jedlo? Nebol tam reštauračný vozeň
A kde bol ten chlapík s pojazdným barom, čo tam mal byť namiesto neho? Neviem
Prečo je na dnešnom jedle dátum zo včera? Uhm, tak to nebude dnešné jedlo
Vo vlakoch nemávate klimatizáciu? Máme
Tak prečo nešla? Neviem
Prečo ľudia stáli? Nebolo voľné miesto
Prečo teda predávajú viac lístkov ako je miest? Neviem
Koľko máme meškanie? Nula!
Stíhame ten druhý vlak? Áno!
Nech to už v tom vlaku bolo akokoľvek, tak s víťazoslávnym výrazom v tvári som spokojne oznámil, že naše vlaky ako jediné nemeškali! Predsa sme aspoň v niečom najlepší nech už sú okolnosti cestovania vlakom po Európe akékoľvek. Toto sa od nás určite naučili aj tie japonské Shinkanzeny.
Maj príjemné dni aj ty!
Aleš
Leave A Comment