Cestovateľ v Európe

Čo tým vlastne chcem povedať. Každý nech robí to, čo ho robí šťastným a svojim spôsobom aj nejako napĺňa. Presne o to sa snažím aj ja, niekoľko rokov. Nie vždy sa mi to aj darí, no minimálne sa o to snažím. To, že niekto má rád iné veci alebo iný spôsob toho, čo robím ja, ešte predsa neznamená, že jeden z nás to robí zle.

No a konečne sa dostávam k pointe celého článku, ktorý máš pred sebou. Keď som začínal s cestovaním, tak som vlastne ani nevedel, čo robím. Žiaden plán, vízia alebo stratégia toho, čo s tým budem robiť neskôr. Jediné, čo som vedel na istotu bolo to, že chcem ísť. Hocikam. Musel som niekam vyraziť, lebo to vo mne vrelo a zvedavosť z toho, aký je svet tam vonku, ma priam valcovala takmer každým dňom.

Nejako sa to všetko podarilo a ja som konečne vyrazil. Vedel som, že ak sa vrátim živý a zdravý, tak potom sa rozhodnem čo ďalej. Od tej prvej cesty som precestoval ďalšie tisíce a je viac než pravdepodobné, že to boli aj milióny kilometrov. Našiel som teda to, čo ma napĺňalo a bavilo. Za celý ten čas od prvej cesty až do dnes bolo nespočetné množstvo myšlienok, ktoré mi počas túlania sa po svete prebehli hlavou. Nie všetky som si zapamätal. Takisto som si nestihol všetky zaznamenať.

Našťastie sa mnohé z nich uchovali. Najmä vďaka momentom, keď som prekonal vlastnú únavu alebo lenivosť, som zapisoval to, čo sa stalo na cestách. Aj práve vďaka tomu sa 19.09.2022 dostala na svetlo sveta knižka, s názvom Cestovateľ. Moja knižka. Sám som ju napísal a takisto aj obohatil o mnohé fotografie, ktoré sa s mojimi cestami spájajú. Ak si mal pocit, že sa v článku doteraz len chvascem, tak to nebol zámer. Malo to smerovať k tomu, aby som predstavil tú knihu. Chápeš, stupňovanie napätia. Teda tak ma to aspoň učili v škole.

Avšak naspäť k téme. Kniha Cestovateľ je presne o tom, čo sa mi prihodilo na cestách. Príhody, ktoré som spísal, sú rôzneho charakteru. Niektoré sú smutné, niektoré veselé. Iné zasa na zamyslenie a ďalšie také zo života ľudí, s ktorými sa mi skrížili cesty. Aby si vedel čo teda v tej knihe je, tak ti to chcem trochu opísať.

Cestovateľ je rozdelený na päť kapitol, teda aj rovnaký počet svetadielov. Podľa nich sú v knihe aj napísané samotné príhody. Každá kapitola je následne rozdelená na samotné príbehy, podľa krajín, kde sa odohrali. Aby v tom bolo trochu jasnejšie, tak opíšem v krátkych článkoch kapitolu po kapitole. Nech je v tom prehľad. Keďže Cestovateľ je publikovaný na Slovensku, v mojej rodnej krajine, tak to zoberiem pekne od začiatku. Začnem v Európe. Prvý svetadiel obsahuje dva príbehy. Jeden je z Nórska a ten druhý z Ruska.

V nórskom príbehu píšem o tom, ako som si išiel splniť dávny sen. Sledovať polárnu žiaru. Píšem aj o tom ako som to celé plánoval. Možno si povieš, že naplánovať cestu do Nórska, zo Slovenska, je maličkosť. Možno áno, no ja píšem o tom ako som plánoval cestu z Taiwanu. Malo sa tak stať v decembri. Na Taiwane som celý rok chodil vo flipflopkách a šortkách. Neprišlo mi moc rozumné sa takto vybrať aj za polárny kruh. Plus Nórsko bolo len krátkou zastávkou na dvojmesačnej ceste. Takže okrem iného som musel naplánovať ako sa dostať do Vietnamu, kde som si chcel kúpiť zimné oblečenie na túto cestu. Odtiaľ mi letel triskáč do tropického Singapuru. Tam som sa akosi musel popasovať s tým zimným oblečením. Dosť som sa zapotil, lebo v Singapure je celý rok leto. A prečo som išiel práve do tejto rovníkovej krajiny? Dôvod bol jednoduchý. Priamy let zo Singapuru, do Londýna bol za 90€. Preto.

V Nórsku som teda naháňal polárnu žiaru. Okrem toho som ešte naháňal aj kosatky na mori. Ako to všetko dopadlo a aké to bolo, nájdeš práve v knihe Cestovateľ.

Druhý príbeh je z Ruska. Tam som nešiel kvôli tomu, aby som hanil alebo velebil ruského prezidenta. To ma akosi moc netankovalo. Rusko som si vybral hlavne kvôli dvom dôvodom. Pozrieť si nejaký zápas KHL a absolvovať transibírsku magistrálu. Vždy ma lákala predstava sedieť vo vlaku z Moskvy, až na koniec sveta. Teda v tomto prípade do Vladivostoku. V príbehu z Ruska píšem o tom, aká bola Moskva, a čo som v nej zažil. Následne sa dostávam príbehom do vlaku. S jednou krátkou zastávkou. Na pár dní som sa potuloval na Sibíri. Netrvalo to dlho a zistil som prečo sa hovorí „zima ako v Rusku“. Píšem aj o tom. Bodkou za ruským príbehom je práve Vladivostok. Niekdajšie územie Číny, ktoré si doposiaľ nezistenými spôsobmi privlastnili Rusi a je tomu tak až do dnes.

Maj príjemné dni aj ty!

Aleš