Johannesburg ma víta upršaným počasím. Z letiska prichádzam do mesta vlakom. Dočítal som sa, že pešo sa nemá chodiť len v noci. Tak teda idem po svojich. Čo sa týka bezpečnosti, tá tu moc nefunguje. Neodporúča sa motať len tak ako sa mi zachce. To je dosť na škodu, ale čo už. Tak to proste je a rešpektujem to. Je to zvláštne, ale tu, v Afrike to je presne naopak. Kým väčšinou býva v centre mesta pokoj a relatívny kľud, tak presný opak je na jeho okraji, kde sa sústreďuje najväčšia kriminalita. Vidím po cestách veľa bordelu a odpadkov. Ošarpané budovy, ľudia sa ponevierajú po uliciach a ja medzi nimi s tým svojim batohom na pleciach. Nezabúdam na informáciu, ktorá ma má sprevádzať počas celej cesty.
Afrika – Juhoafrická republika
Aj môj samotný príchod bol celkom prozaický. Po opustení vlakovej stanice som kráčal ulicou. Malo to byť cca 30 minút pešo, do hostela, kde som mal zaplatené ubytovanie. Spokojne kráčam a pozerám na nové mesto. Podvedome hľadám nejaké lokality, kam by som sa mohol vrátiť a fotografovať tam. Potrebujem sledovať aj mapu, aby som trafil do hostela. Nedržím však telefón stále v ruke, aby som nevzbudzoval ešte viac pozornosti. Koniec koncov, stále neviem aký tu je život a pomery.
Po chvíli sa pri mne zastavil mladý muž a pýtal si odo mňa nejaký dar. Odpovedám, že nemám nič, nech sa nehnevá. Ešte to párkrát skúsil, no odpoveď som mu dal zakaždým tú istú. Pokračujem v chôdzi. Ten istý muž sa pýta kam idem. Odpovedám neutrálne a zámerne klamem: Len tu, kúsok ďalej, kde sa mám stretnúť s kamarátom. On mi na to hovorí, aby som tam nešiel sám a mám sa radšej vrátiť na stanicu. Odtiaľ si zobrať taxi. Ak pôjdem do mesta sám, tak ma tam niekto zastrelí. Beriem to ako vtip. S úsmevom mu poďakujem za radu a pokračujem. Takýchto týpkov som už stretol na mnohých miestach naprieč planétou a spokojne kráčam ďalej.
Vchádzam hlbšie do mesta a život na uliciach je čoraz horší. Pripomína mi to ulice hlavného mesta Asunción, v Paraguaji, kde som videl zatiaľ tu najväčšiu chudobu.
Nemám pocit žeby na mňa niekto divne pozeral. Som tu jediný beloch, ktorého vidím. Domy a cesty sú špinavé, rozbité. Všade plno bordelu a odpadkov. Na ulici som jediný beloch a ešte aj s veľkým batohom na pleciach. S odstupom času tento svoj pochod hodnotím tak, že som mohol pôsobiť ako chodiaci terč. Niektorí ľudia na mňa pozerajú, ale nijak extra zle to nevyhodnocujem. Stojím pri ceste a čakám kým naskočí zelená. Zastaví sa pri mne obrnené policajné auto a uniformovaná postava sa ma cez stiahnuté okienko pýta kam idem. Odpovedám kam a dávam im aj adresu.
Policajt hneď vyskočil z auta a s prísnym výrazom v tvári mi hovorí, aby som nastúpil dnu. Síce je to len dvojmiestna kabína, no nejako sa tam už tlačíme traja plus veľký batoh. Hneď dostávam inštrukcie, aby som už nikdy viac nechodil sám po ulici. Je to prinajmenšom nebezpečné. V tom lepšom prípade ma len okradnú. Bežne sa tu vraždí bez udania dôvodu, len pre pár drobných alebo telefón. Dá sa povedať, že v priebehu 10 minút sa ma snažili upozorniť na vraždu hneď traja ľudia, ktorých som stretol.
Policajti sa pýtajú čo mám v tom batohu: „Máš tam drogy? Alebo zbrane?“ Ak áno, tak máš problém. S blikajúcimi svetlami na streche auta ma teda doviezli až do hostela, kde ma ubytovali. Chceli si byť istí, že sa mi nič nestane. Za sprievodu blikajúcich svetiel na streche auta, dostávam rýchlo kurz ako prežiť v Johannesburg -u. Okrem iného, sa dozvedám aj to, čo je hlavnou pracovnou náplňou týchto uniformovaných mužov. Je to dodržiavanie poriadku. Tak ako aj v mojom prípade, lebo ak by ma nechali kráčať ulicou, nechali by ma tak napospas osudu. Je veľmi pravdepodobné, že by si ma všimli nejaký zločinci a tí by si ma podali. S tým by vzniklo mnoho nepríjemností a teda aj práce. Takto ma radšej bezpečne odvezú a predíde sa trestnej činnosti, či ich ďalšej práci. Policajti sa so mnou lúčia sa so slovami, aby som si dával pozor a nedostal sa do problémov. V tomto meste to je veľmi jednoduché.
Zostávam ešte pár dní v Johannesburg -u. Plánujem ako sa z tohto mesta presunúť inam. Kým sa tak stane, tak chcem vidieť aspoň niečo zaujímavé. Sám sa tam však nedostanem a tak si objednávam sprievodcu. Idem na výlet. Žiadne turistické miesto. Chcem vidieť ako sa žije jednoduchý život. Vybral som sa do najväčšieho slumu v časti Soweto. To je niečo ako Favela v Brazílii.
Čítaš článok : Johannesburg je mesto kam sa nepotrebujem vrátiť
Po tejto skúsenosti, v slume, mám celkom iný pocit z Johannesburg -u, ako v predošlých dňoch. Napriek tomu, že v Sowete nemajú asfaltové chodníky, ľudia bývajú v malých plechových búdach alebo pod celtou, kde im voda počas dažďa všetko odnesie, čo je na zemi, nemajú tu kanalizáciu ani vodovod a záchody sú plastové búdy na ulici kam chodia všetci, tak sú tu neuveriteľne priateľskí obyvatelia.
Nemajú síce takmer nič materiálne, no majú iné. Majú to, čo nie je mnohokrát v materiálnom svete. Majú tu dobrosrdečnosť, úsmev na perách, zvedavosť v očiach a láskavé srdce. Je tu najmä číra ľudskosť. Deti sa od radosti hádžu okolo krku a tešia sa na to, že sa môžu odfotiť. Zrejme im ešte nikto nepovedal o GDPR. Dospelí mi mávajú na pozdrav a pýtajú sa ma ako sa mám. Nemusím sa báť, že ma tu niekto okradne alebo zareže ako divú sviňu.
Prechádzam okolo materskej škôlky a deti sa idú roztrhať v tom, ktoré ma skôr privíta s tým nefalšovaným výskotom, aký majú len deti po celom svete. Rýchlo mi ukazujú čo postavili z legových kociek a tlačia sa pred objektív, aby sme sa spolu odfotili.
Nestíham sa venovať všetkému okolo mňa. Chcem fotiť, pýtať sa na život a sledovať tú úprimnú radosť. Nedá sa, proste nestíham. Toto sa v centre meste naozaj zažiť nedá.
Maj príjemné dni aj ty!
Aleš
Ďakujem, za 25 rokov sa veľa nezmenilo. Snáď, väčší bordel.