Ľudské povolania

Rád sledujem ľudí pri tom, čo robia. Ako to robia a ako sa im darí. Nekontrolujem ich. Baví ma sledovať práca druhých ľudí. Niekedy sa potom s nimi dám aj do reči a poviem im, že som ich s úžasom sledoval, ako robia svoje povolanie. Týchto som si vytipoval naposledy:

Vytipované ľudské povolania začneme trochu ďalej. Je skoro ráno. Je chladno, aj napriek tomu, že je august. Som na hlavnom námestí mesta Cusco, v Peru. Vysoký a mierne zavalitý muž v uniforme sa prísne prechádza popod klenuté stropy centra mesta. Niekedy sa na niekoho len pozrie a dotyčný vie, že má prestať s vykonávanou aktivitou. Ak nie, policajt ráznejšie vykročí smerom k nemu a napomenie ho. To funguje zakaždým.
V tejto krajine je veľa darebákov. Preto tu je aj veľa policajtov. Niektorí strážia zákon, ďalší turistov a ďalší priekopníkov s narkotikami alebo ďalšou ilegálnou činnosťou. Nie je to tak dávno, keď miestni banditi trielili na rozjarených turistov. Boli pre nich často ľahkou korisťou. Dnes je však v mestách niečo ako turistická polícia a takmer každý lokálny darebák si dobre rozmyslí, či sa s nimi chce dostať do potýčky. Chuan, miestni policajt mi ešte prezrádza, že v meste to je pomerne kľudné. Avšak jeho kolegovia na odľahlom vidieku a v džungli to majú omnoho horšie. Tam ide mnohokrát aj o holý život. Pašeráci všetkého možného sú ostrí chlapi a mnohokrát sa kvôli zárobku dostanú do skutočnej prestrelky. Tu ide všetka sranda bokom. Hovorí mi: “Vieš, mám ženu a deti. Sú moje všetko. Neviem si predstaviť, že by som sa jedného dňa nevrátil domov a oni by zostali hladní len kvôli tomu, že ma nejaký blázon odstrelil pre balík narkotík. Radšej sa prechádzam po meste a dávam pozor na to, aby ste sa vy, turisti, cítili v mojej krajine bezpečne.“

Jack takisto živí rodinu, a preto tu chodí každý deň takmer 365 dní v roku. Síra sa v kráteri ťaží takmer nepretržite. Teda, ak to vietor dovolí. Ruda sa nakladá do veľkých košov a tie si horníci naložia na plecia. S týmto nákladom musia vystúpiť na vrchol krátera a tam naložiť koše do pripravených vozíkov. Do jedného koša si Jack nakladá zhruba 30kg síry. Keď bol mladší, tak zvládol aj 40kg, no sily ubúdajú. Aj dnes je tu veľa mladých horníkov, ktorí si dokážu zarobiť viac, lebo ešte vládzu. Celkový náklad košov je niekedy aj 90kg. Viac kilogramov sa rovná väčšiemu zárobku. Vek a vlastné sily ho však limitujú. Za 1kg vynesenej síry tu každý dostane 0,06€ (6centov). Pomer práce a pláce je veľmi zvláštny.
Horníci ťažia síru vo veľmi ťažkých podmienkach. Neustále stúpajúce kúdole dymu ich prácu poriadne sťažujú. Mnohokrát musia čakať, kým sa zmení smer vetra a potom môžu pracovať.

Vedel som, že práca týchto horníkov je naozaj ťažká, no nevedel som, že až tak. Na tvárach tých ľudí, bolo možné vidieť únavu, takmer kedykoľvek. Jazvy a červená koža na ramenách boli niečo, ako nedobrovoľné tetovanie od nákladu, ktorý im zarábal na živobytie. Tie im trčali spod odevov. Až vtedy som pochopil, aké mám vlastne šťastie, že môžem robiť to čo robím. Nech som už v živote robil hocijakú prácu, ktorú som v daný moment preklínal a nenávidel, tak sa ani zďaleka nepodobala na tú, ktorú som práve v tej chvíli sledoval.

Ako som sa dostal na miniatúrny ostrov Ha’afeva, je príbeh, ktorý opisujem vo svojej knihe Cestovateľ. Zhodou príjemno-zábavných okolností sa mi tu podarilo stráviť celý týždeň. Ostrov, kde žije menej ako 300 ľudí sa dá prejsť, dookola, za menej ako dve hodiny. Takže som si musel naplánovať nejaké aktivity. Chcel som aj navštíviť základnú školu. Je jediná, na celom ostrove. Navštevuje ju 24 žiakov. Pracujú v nej dvaja učitelia. Jeden z nich však dnes skoro ráno opustil ostrov, lebo jeho otec vážne ochorel. Žiakov majú rozdelených tak, že jeden učí deti od prvého, do štvrtého stupňa a ten druhý učí od piateho stupňa do ôsmeho. V triedach majú zhruba 2 až 5 detí. Keďže dnes je sám, tak má všetky deti, ktoré v ten deň prišli do školy. Musel im teda vymyslieť nejakú aktivitu, aby zabavil všetkých.

Vyučovanie začalo spoločnou modlitbou, nech sa im v škole darí. Následne sa spievala národná hymna. To sa predsa musí. Potom sa vrhli na hodinu gramatiky, počas ktorej si nahlas opakovali rôzne slovné spojenia. Ďalšou hodinou bola matematika. Tu to bolo podobné, ako aj na Slovensku, keď som v škole sedel aj ja. Lepší žiaci boli aktívnejší. Tí čo nerozumeli číslam, začali vyrušovať a otravovať ostatných. Učiteľ to po pár napomenutiach riešil pragmaticky. Rúčkou z metly rozdával údery po detských chrbtoch. A bol zasa na chvíľu kľud. Počty a jednoduché úlohy deti počítali pomocou hracích kociek. Následne si zapisovali výsledky a keď mali hotovo, čo najrýchlejšie vykríkli výsledok. Ak bol správny, získali potlesk od celej triedy.

Malá dielňa, v ufúľanej ulici, mesta Tainan. Jej majiteľ je starší pán, ktorý tu sedáva každý deň. Vždy keď idem okolo, sa na seba usmejeme a pozdravíme sa. Dnes mi to nedalo a pýtam sa ako sa mu darí. S obrovským úsmevom na tvári mi hneď odpovedá: „Na raňajky som mal ryžu a vajíčka. Na obed rybu a teraz mi dcéra priniesla čerstvé ovocie. Dobre som sa v noci vyspal a teraz sa môžem s tebou porozprávať. Akoby som sa asi mohol mať? Veď je to predsa skvelý deň, tak sa z neho teším!“
Hneď na to ma tento príjemný chlapík pozýva na čaj. Neodmietam. Popri tom sa pýtam čo vlastne robí, lebo je obklopený všetkým možným. Pán Hwey mi hovorí, že robí všetko. Hneď mi to aj vysvetľuje: „Nebol som v škole dosť múdry na to, aby som zbieral diplomy. Tak som začal pracovať. Pomáhal som každému a robil som všetko. Vždy keď sa ma niekto spýtal, či viem niečo urobiť, tak som odpovedal, že áno. Aj keď som o tom nemal ani poňatia, tak som sa to rýchlo naučil. Nejako to fungovalo a robím to tak do dnes. Mám malú dielňu a to je môj svet. Tu všetko skladujem. Veď človek predsa nikdy nevie, čo bude potrebovať pri ďalšej práci, o ktorej zasa nič netuší.“

Dlho som túžil vidieť týchto, starých, tradičných rybárov. Na fotkách vždy vyzerajú priam dokonalo. Tradičný spôsob lovenia rýb, za pomoci kormoránov, ktorí ešte stále nepochopili, že ich majitelia ich zneužívajú vo svoj prospech. No možno im to tak aj vyhovuje, lebo je ich stále dosť. Vybral som sa teda opäť do Číny. Tentokrát s cieľom nájsť rybárov. Po nejakej dobe som konečne dorazil na správne miesto. Našiel som ich, no radosti sa veru moc nedostavilo. Boli to profíci, ktorí vykonávali svoje remeslo, pre dychtivých turistov ako som bol aj ja. Ihneď si sadám k jednému z nich a pýtam sa ako to funguje. Pokojne mi odpovedá, že mi pôjde zapózovať ráno alebo večer. Hneď mi ukazuje aj vizitky nejakých ľudí, pre ktorých už pracoval. Nejaký chlapík z National Geographic, nejaká pani s francúzskym menom… Budem spokojný, aj oni boli. Slušne sa poďakujem a mierne sklamaný odchádzam preč. Toto nie je to, čo som hľadal.
Večer sa prechádzam okolo rieky a vidím šou na vlastné oči. Skupina nadšených fotografov fotí rybára na člne. Ten predvádza profi kúsky, aké závidia aj dievčatá na móle v Miláne.

Okrem krásnych pláži tu nachádzam aj niečo iné. Zaujímavé ľudské povolania. Toto mi utkvelo v pamäti najviac. Vždy, keď prídem neohlásene do nejakej školy, tak to je najväčšia zábava. Deti sú úžasné. Niekedy sa musím naozaj držať, aby mi pred nimi nevyhŕkli z očí slzy. Napriek tomu, že sú skutočne v jednoduchých podmienkach, tak tá nefalšovaná, detská radosť je priam hmatateľná. Sofia, učí v malej dedinke. Majú tu mnoho detí. Viaceré z nich sú siroty. Aj napriek tomu, že deti majú školské uniformy, tak je veľakrát vidieť, koho rodičia majú lepší život. Práca s deťmi ju veľmi baví. Aj keď je niekedy rozčúlená alebo frustrovaná, tak vie, že to je len dočasné. Vždy je väčšia radosť z toho, keď vidí ako sa deťom darí alebo sa snažia niečo naučiť. Chce to veľa energie a odhodlania. Nie je to práca pre každého. V triede má zhruba 150 detí a byť tam s nimi každý deň, je naozaj dosť. Napriek všetkému sa to nejako zvládnuť predsa dá. Aj keď je ťažko, tak sa snaží myslieť na tie pekné dni, ktoré určite skôr či neskôr znovu prídu.

Zaujímavé ľudské povolania nachádzam aj v tejto malinkej krajine. Zasa som sa niekde zamotal. Z diaľky však ku mne prichádza nejaká postava. Miestny pastier. Ukazuje mi, aby som ho nasledoval. Nemám asi inú možnosť tak za ním idem, ako jeho ovečka. Z času na čas si aj niečo povieme, no moc mu nerozumiem. Stále sa však usmieva. Cítim sa s ním bezpečne. Po dlhšom čase si spokojne sadá na skalu a ukazuje kamsi tam, dole. Waterfall! Áno, to je on, Tu som predsa chcel prísť. Ďakujem! Po dlhej dobe fotografovania, sa vraciam ku skale, kde som naposledy videl svojho záchrancu. Mrzí ma, že keď som odišiel, tak som sa ani nerozlúčil. Môj nový kamoš tam však stále sedel a pozeral na vodopád. Odchádza znovu so mnou a vedie ma naspäť. Keď urobím nejakú fotku, tak si ju chce pozrieť. Zakaždým povie to isté: „Beautiful“. Ak je na fotke aj on, tak ešte dodáva“ You are good“.
Opäť ma vedie mne neznámou krajinou, no pre neho to je domov. Hovorí, že má dve deti a ženu. Keď mu poviem, že ja som sám, tak sa zhrozene pýta ako je to možné. Keď sa už dostávam na cestu z ktorej sa nedá zatúlať, tak sa na mňa opäť usmeje a ukazuje smer, ktorým ide on a ktorým mám ísť ja. Máva mi na rozlúčku a pokračuje ďalej. Mávam mu aj ja a opätovne ďakujem za to, že mi pomohol, ale aj za to, že mi ukázal niečo navyše. V to ráno som pochopil význam slova trpezlivosť, pretože ak by ju on nemal, tak by tak pokojne určite nečakal počas celý ten dlhý čas.

Maj príjemné dni aj ty!

Aleš