Zdravotníctvo na Taiwane

Vo všeobecnosti, táto žena vždy veľmi pekne rozprávala o našej krajine. Páčilo sa jej u nás, chutilo jej jedlo a spoznala aj príjemných ľudí. Keď som sa jej teda spýtal na slovenskú nemocnicu, tak sa výraz v jej tvári náhle zmenil. Prirovnala ju k dome hrôzy. Keďže som aj ja mal možnosť, ako Slovák, navštíviť zdravotnícke zariadenia na Slovensku, tak s ňou súhlasím. Ako to je však na tomto malom ostrove? Aké je zdravotníctvo na Taiwane?

Skôr ako budem opisovať svoje návštevy v niektorých zdravotníckych zariadeniach (potreboval som ísť na vyšetrenie a nešiel som tam kvôli tomuto článku), tak chcem aspoň okrajovo čo to povedať o skúsenosti, ako vnímajú Taiwan na Slovensku. Samozrejme nie všetci, no sám, na vlastné uši som to počul, ba dokonca sa ma to niektorí ľudia osobne spýtali. V takých situáciách niekedy neviem čo odpovedať a inokedy radšej nepoviem nič. Pre dobro oboch účastníkov konverzácie…

Nejedenkrát sa ma ľudia na Slovensku pýtali, či sa nebojím na tom Taiwane žiť. „Veď tam sú všelijaké tie choroby, veď tam je nebezpečne, veď tam sú ti muslimovia, veď tam nie je elektrina, veď tam sú zaostalí ľudia, a čo keď tam ochorieš?, veď tam ti nikto nepomôže, veď tam zomrieš, poď radšej domov na Slovensko, tu ti bude lepšie… Dalo by sa pokračovať. Nechcem.

Dnes teda aspoň trochu opíšem zdravotníctvo na Taiwane. Určite som si nevšimol všetko a aj tu to má svoje muchy, na ktoré sa niekto sťažuje. Spomeniem svoje vlastné skúsenosti. Čo sa mi stalo a nejako som si to zapamätal.

V rámci mesta, kde bývam, som sa presťahoval. Všimol som si, že kúsok odo mňa je zubná ambulancia. Blíži sa koniec roka a idem si teda urobiť preventívnu prehliadku. Sestrička, mladá slečna, sedí za veľkým stolom a hneď sa ma pýta (s úsmevom na tvári) ako mi pomôže. Čakáreň je čistá, priestranná, moderná a veľká. Po krátkom rozhovore mi dáva papierik, na ktorom je napísaný dátum a čas sedem nula, nula. Prvé mi napadlo, že si v ten deň budem musieť trochu privstať. Nevadí. Lúčim sa a idem domov.
V daný deň stojím o siedmej ráno pred zatvorenými dverami. Po 15 minútach sa nič nemení. Teda niečo predsa. Napadlo mi, že ten čas zrejme platí na večer. Bolo to tak. Tu, na Taiwane je úplne normálne, že lekári pracujú na dve viaceré smeny. Preto sa každý deň stáva, že pacienti sa objednávajú na neskoré termíny. Kľudne aj o deviatej večer a niekde aj neskôr. Je to výhoda pre tých, čo pracujú a kvôli ošetreniu si nemusia brať v práci voľno.

Prišiel som teda do ordinácie ešte raz. Večer. Už ma čakali. Sadol som si do moderného kresla, na ktorom som si všimol malý nápis „Made in Germany“. Predo mnou je veľká telka, na ktorej sa menia fotografie prírody. Vedľa mňa sú ďalšie tri rovnaké sedadlá. Medzi nimi nie je žiadna stena a to krajné je hneď pri skle okna. Takže vidím na ulicu a z ulice vidia dnu.

Zubár mi prezrie chrup. Niečo mu nesedí a hneď mi robí X-ray snímok. Vraciam sa do kresla a v telke už nie sú fotografie prírody, ale čiernobiely snímok mojich biednych zubov. Zubár si sadá vedľa mňa. Vyťahuje iPad, kde má rovnaký snímok. Rozpráva mi kde mám kazy a ako ich bude liečiť. Počas toho to všetko kreslí na svoju malú obrazovku a ja to všetko vidím vo veľkom, na „svojej“ telke. Dohadujeme si termín ďalšej návštevy. Odchádzam domov. Sestrička sa stále usmieva. Má na tvári rúško, ale je mi jasné, že sa usmieva.
Prichádzam o pár dní neskôr. Zubár mi dáva pred zákrokom inštrukcie. „Kedykoľvek, ak budeš cítiť bolesť, budeš unavený alebo budeš potrebovať pauzu, daj mi znamenie. Skôr ako mi pichne injekciu do podnebia, tak mi urobí krátku masáž toho miesta, aby to nebolelo.

Zákrok mám za sebou a odchádzam. Muž v bielom plášti, ktorý mi opravoval chrup sa predo mnou poklonil a ospravedlnil sa mi za to, že ma mučil a ublížil mi.
Sestrička ma už čaká s tým jej úsmevom pod rúškom. Zaplatím za zákrok, vymeníme si na seba kontakty a dohodneme si rande. Odchádzam domov.
Mnoho taiwanských ordinácii dosahuje veľmi vysokú kvalitu najmä vďaka tomu, že zubári študujú na univerzitách v USA a prístroje, ktoré používajú sú veľmi kvalitné, takisto zo zahraničia.

Idem do nemocnice. Nikdy pred tým som tam nebol. Mám tak aj možnosť opäť vyskúšať ako funguje zdravotníctvo na Taiwane. Na recepcii skúšam angličtinu, lebo po čínsky toho moc neviem. Staršia pani vie toho po anglicky toľko ako ja po Čínsky. Usmieva sa na mňa a z jej gesta som pochopil, že mám čakať. Tak teda čakám. Po pár minútach ma oslovuje malá Taiwanka. Predstavuje sa mi a dodáva, že bude môj asistent. Pomôže mi zorientovať sa v nemocnici. Plynulou angličtinou mi kladie otázky, aby zistila čo mi je. Následne ich prekladá recepčnej a tá ma registruje do systému. Dostávam, malú, plastovú kartičku, ktorá vyzerá ako kreditka a identifikujem na nej moje meno.

Asistentka mi hovorí, aby som ju nasledoval, lebo ma odprevadí k lekárovi, ktorý ma bude vyšetrovať. Cestou sa zhovárame. Je to príjemný rozhovor. Po príchode pred ordináciu mi dáva ďalšie inštrukcie. Lekár už o mne vie. Stačí mi len čakať. Asistentka odchádza. O chvíľu prichádza staršia pani v krikľavej veste s nápisom „dobrovoľník“. Nerozumiem jej, ale chápem, že ju mám nasledovať. Tak teda idem. Váži ma. Pri meraní sa neubráni smiechu, lebo mi nedočiahne na hlavu aby ma presne zmerala. Smeje sa celá čakáreň, lebo som tam jediný beloch.

Lekár je starší pán a hovorí jednoduchou angličtinou, so silným prízvukom. Moc mu nerozumiem. Preto niekam volá a niečo dlho rozpráva. O chvíľu prichádza opäť „moja“ asistentka a všetko mi prekladá.
Nafasoval som aj nejaké lieky. Asistentka mi hovorí, že ma zoberie do lekárne. Tá je priamo v budove nemocnice. Keď prichádzam na radu, tak už majú presne do poslednej tablety nasáčkované balenie, ktoré je pripravené pre mňa podľa toho, ako to naordinoval doktor. Takto sa liekmi neplytvá a spotrebujú sa len tie, ktoré sú potrebné. Pri odchode z nemocnice si všímam, že vedľa každého vchodu, je niečo ako parkovisko pre invalidné vozíky. Tie sú tam zadarmo, pre každého kto ich potrebuje. Celkom smiešne mi príde najmä to, že ľudia okolo nemocnice spokojne chodia v nemocničných pyžamách a s infúziami v žilách. Presne tak isto ako po nemocničných chodbách, len sú aj vonku, na uliciach.

Tentokrát idem do nemocnice ako doprovod. Kamarátka mala úraz a požiadala ma či ju môžem sprevádzať. Jasné, prečo nie. Je večer, krátko po ôsmej hodine a my spokojne sedíme v nejakej malej kaviarni. Som trochu zmetený lebo ona sa tvári akoby to vyšetrenie už mala za sebou. Preto sa jej teda opatrne pýtam, či na niečo nezabudla. Teraz je pre istotu zmätená ona. Nie, nič som nezabudla, prečo?
Odpovedám, že predsa má ísť na vyšetrenie do nemocnice, ale pri tom spokojne sedí a pochlipkáva svoj čaj. Nerozumiem tomu. Ona však kľudne vyťahuje svoj telefón a hovorí, aby som sa pozrel spolu s ňou. Otvára aplikáciu, ktorá vyzerá ako šachovnica. Každé políčko má svoje číslo. Vidíš tie číslice? To sú pacienti. Moje je 47. Tie svetlé políčka sú už vybavení pacienti. Tie tmavé sú tí, ktorí ešte čakajú na vyšetrenie. Aj moje je tmavé, lebo čakám. Tu dole je približný čas, koľko budem zrejme ešte asi čakať. Keď budú predo mnou len dvaja pacienti, tak môžeme spokojne vyraziť. Vďaka tejto aplikácii ľudia nemusia zbytočne dlho vysedávať v čakárňach a môžu sa venovať tomu čo treba. Snažím sa tváriť prirodzene a nedať najavo svoj údiv, nad tým ako to funguje. Nikdy pred tým som nič také nevidel, tak nechcem byť za blázna a som ticho.

Ako som spomínal, určite aj zdravotníctvo na Taiwane má svoje muchy. Nepíšem kvôli tomu, aby som sa sťažoval. Chcem sa len podeliť o svoju skúsenosť. Keď budem mať zasa niečo nové, čo ma prekvapilo, tak zas napíšem.

Dovtedy a aj potom sa maj fajn!